Z Alp stopom až k Jadranskému moru

Autor: Michal Haviar | 11.12.2015 o 14:53 | Karma článku: 6,36 | Prečítané:  2145x

Pokračovanie blogu, v ktorom som zdolával najvyšší vrch Slovinska, pokračuje k rozbúrenej vode rieky Soča a ďalej k pobrežiu Dalmácie. Ako to celé skončí, sa dozviete v článku.

Opúšťame Dom Planika. Zostup komplikuje silný vietor a cesta sa pred nami len postupne vynára z hustej hmly. Točíme sa v nekonečných serpentínach do doliny. Vápencový masív Julských Álp nechávame za sebou a na parkovisku v Trente meníme upotené oblečenie. Míňajú nás Nemci s kajakmi na streche karavanu. Prvé neklamné náznaky vodáckeho života. Rieka Soča musí byť už veľmi blízko.

Sočská frontová línia

Palec hore a opäť máme šťastie. Takmer okamžite zastavuje postarší manželský pár. Pán, asi šesťdesiatnik, nám lámavou angličtinou rozpráva o histórii povodia. V roku 1915 vypovedalo dovtedy neutrálne Taliansko vojnu Rakúsko-Uhorsku. Vznikol nový front prechádzajúci cez horský masív Álp, pozdĺž rieky Soča až k Jadranskému moru. Dostal meno sočský. Na strane monarchie bojovali aj tisíce Slovákov v delostreleckých a horských jednotkách. Dodnes sú nemým mementom hroby padlých a medzi nimi aj stovky slovenských.

Bovec

Vystupujeme na námestí v Bovci. Mestečko svojou atmosférou pripomína malé alpské stredisko, s rozdielom, že ľudia z celej Európy sem necestujú kvôli snehu, ale divokej vode. V kempe rozkladáme stan, potom odchádzame na večeru do poriadnej reštaurácie. Po troch dňoch na sušenom ovocí a orechoch si s pôžitkom vychutnávame varené jedlo. Večer sa skoro ukladáme spať. V pláne na druhý deň je splav v kajakoch aj kaňoning.

Lejak

Ráno nás prebúdzajú dažďové kvapky klopkajúce na plachtovinu stanu. Mierny dážď sa mení v nepretržitý lejak a veternú smršť. Zrážky sa kumulujú nad Alpami a pohorie ich ďalej nepúšťa. Ukrývame sa v altánku a sušíme stan. Na splav už nemá význam ani pomyslieť. Kaňony, ktoré majú bežne jeden kubický meter vody, zvýšili svoj objem stonásobne. Je čas vymyslieť náhradný program. 

„Kaňony, ktoré majú bežne jeden kubický meter vody, zvýšili svoj objem stonásobne. Je čas vymyslieť náhradný program.”

Zo stromu, pod ktorým sme spali predošlú noc, padajú konáre a z miesta, kde stál stan, je menší aquapark. Spájam dokopy dve drevené lavičky. Pred nárazovým vetrom ma ochráni múr prístreška a telo zahreje spacák v kombinácii so silnou miestnou pálenkou. Do altánku vietor odfukuje drobné kvapky. Spolu so slovinským rockovým rádiom hrajúcim zo starého magneťáku je to netradičná, ale príjemná uspávanka.

Smer Jadranské more

V daždi sa stopovať nedá. Hneď ráno odchádzame prvým autobusom do Ľubľany. Po trojhodinovej ceste vychutnávame prostredie hlavného mesta. Domy a kaviarne v centre, pri rieke Ljubljanica, pripomínajú malý Amsterdam. Nad nimi tróni hrad a na pilieroch starého mosta draky - patróni a ochrancovia mesta. Keďže nám počasie prekazilo plány a dažďa máme už plné zuby, rozhodli sme sa napraviť si chuť morskou klímou. Do úvahy prichádzajú talianske Benátky, Istria, aj Dalmácia.

Ľubľana - Crikvenica

Rozhodnutie padá na chorvátsku Crikvenicu. Práve tam dovolenkuje kamarát Mišo s rodinou. Opäť sa presúvame na známu pumpu na okraji Ľubľany. V recyklačných košoch na papier hľadáme kartón na ceduľu s nápisom Záhreb. Ako zázrakom jednu nachádzame pri podjazde na diaľnicu. Z jednej strany nápis BOLOGNA, z druhej ZAHREB. Osud stojí pri nás. Berie nás postarší opálený Bosniak s dodávkou prešpikovanou nábytkom. Kedže hovorí len po nemecky, sadám si k nemu ja. Okamžite nás núka cigaretou. V aute sa, ostatne, fajčí celú cestu. Dym by sa dal krájať. Tak ako v celej Bosne. V jednej z mála krajín, kde fajčiari ešte nie sú nijako obmedzovaní. Za Karlovačom sťahuje okienko na strane spolujazdca a horlivo vysvetľuje chorvátskemu kamionistovi: „Musíš ich zobrať do Dalmácie. Sú to dobrí slovenskí chlapci.” Kamionista sa netvári príliš nadšene. Nasleduje ostrá výmena názorov v chorvátčine sprevádzaná nadávkami, ktorým rozumieme aj my. Napokon nás berie. Celé tri hodiny sedíme úplne bez slova. Vlečieme sa po diaľnici nesmierne pomaly, na zjavne preťaženom kamióne. Z rádia hrajú presladené jadranské balady. Pohodlné odpružené kreslo spolujazdca ma zakrátko uspáva.

Vo vzduchu je cítiť morskú soľ a teplú subtropickú klímu. Pred nami sa rozprestiera Jadranské more.

 

Chorvát nás zanecháva napospas osudu na odpočívadle pred prístavným mestom Rijeka. Vo vzduchu cítiť morskú soľ a teplú subtropickú klímu. Pred nami sa rozprestiera Jadranské more. Z odpočívadla na autobusovú stanicu ideme s mladými Chorvátmi na starom vytuningovanom aute so závodnými sedačkami a dvoma pretekárskymi pruhmi na kapote. Z reproduktorov hrá Prodigy a my letíme ulicami starého mesta. V Rijeke kupujeme lístky do Crikvenice. Aj tu trochu popŕcha. Je to však len jemný dážď, typický pre september a odchádzajúce leto.

Dynamo Zahreb

V Crikvenici nechávame veci v kufri Mišovho auta a vyrážame spoločne do miestnych barov na pobreží. Turistický ruch už takmer utíchol a Dalmáciu zaplnila vlna dôchodcov z Rakúska a Nemecka. Mesto je skoro mŕtve. Spoločne debatujeme a popíjame Karlovačko. Druhé pivo dostávame zadarmo. Dynamo Zahreb totiž vyhral po prvý raz vo svojej histórii Ligu majstrov a barmani z toho majú očividne veľkú radosť. Na noc si z batohu vyberám len spacák a od Miša si požičiavam penovú karimatku. Dnešnú noc budeme spať na pláži. Pred zalezením do spacáku si ešte doprajem polnočné kúpanie v mori. Nikde ani živej duše. V diaľke počuť len otravný bzukot cikád. Pod hlavu si dávam osušku a uspávaný šumením morského príboja zaspávam. Ráno ma prebúdza horda dôchodcov. Som celý od piesku, a preto si v rámci rannej hygieny dávam dĺžku až k bójam. Vo chvíli, ako vychádzam z mora, je tu Mišo aj s raňajkami. Nakradol nám jedlo z bufetových stolov v hoteli. Celý prebiehajúci deň sa len kúpeme a opaľujeme na slabnúcom slnku. Spomínam pri tom na Crikvenicu, keď som tu bol ešte ako malý chlapec. Chorvátsko si stále drží rovnakú atmosféru, akú si pamätám z detstva. Betónové platne na plážach, ostré skalky, ktoré spolu s morskými ježkami nepríjemne bodajú do chodidiel, a vynikajúca jadranská zmrzlina podávaná v gigantických kopcoch.

Vrtkavé stopárske šťastie

V čase nášho výletu vrcholí migračná kríza. Maďarsko-srbská hranica je strážená armádou. Jedna migračná cesta bola zastavená, a tak logicky vznikla ďalšia. Cez Balkán. Chorvátsko, Slovinsko, ale aj Rakúsko opäť spúšťajú hraničné kontroly. Aby sme sa vyhli nekonečnému čakaniu na hraniciach, opúšťame Crikvenicu ešte pred západom slnka. Stopárske šťastie, ktoré nás sprevádzalo počas celého výletu, sa na nás opäť usmialo a o niekoľko minút sa vezieme priamo do Záhrebu. V okolí mesta však blúdime. Až vďaka ďalším dvom stopom sa dostávame na obrovské odpočívadlo za mestom. Problémom je, že na stopovanie je už príliš neskoro a premávka na pumpe začína rednúť. Andrej si na ostrovčeku bez okolkov rozkladá spacák. Pod stromami spia ďalší ľudia, aj napriek tomu, že len pár metrov ďalej je veľký motorest.

Človek, tvor nedôverčivý

Asi o jednej v noci prichádza auto s českou značkou. Majú dostatok miesta, ale „bratia Česi” nás nie sú ochotní zobrať do Viedne, kam majú namierené. Nezazlievame im to, nie všetci berú stopárov, a ešte k tomu v noci. Po druhej zastavujú na pumpe už len kamióny. Unavení vodiči absolvujúci povinné prestávky. Sedím na stráži, zatiaľ čo Andrej spí. Pomaly sa začítavam do knihy. Vesmírna odysea od Arthura Charlesa Clarkea. V porovnaní s cestou k Jupiteru z pera nekorunovaného kráľa science fiction, je náš výlet smiešny, ako cestovanie prstom po mape. Okolo štvrtej ráno prichádza muž s dlhými strapatými vlasmi, v otrhaných šatách a cigaretou v ruke. Vraví, že je katolícky kňaz a môžeme prespať vo farnosti. Ráno nás sem, vraj, rád opäť zavezie. Lákavú ponuku od chlapa, čo vyzerá, akoby práve prišiel z Woodstocku, odmietam a pokračujem v čítaní. Do rána sa už nikto neobjaví.

Posledný stop

Na svitaní začína byť poriadna zima, ale vychádzajúce slnko je prísľubom hustnúcej premávky. Okolo šiestej ráno máme stop. Sadáme k vysokému počernému Bosniakovi na aute s viedenskou značkou. Prekračujeme hranice s Rakúskom. Na hranici náš moslimský šofér s úsmevom hovorí kontrole: „Veziem dvoch migrantov.” Neďaleko stojí niekoľko áut televíznych staníc. Zrejme pátrajú po srdcervúcich príbehoch utečencov migrujúcich za lepším životom. Bavíme sa spolu celú cestu a v Grazi zastavujeme len na kávu. Zvezie nás až do Viedne. Posledný stop, ktorý absolvujeme, je Slovák podnikajúci v Rakúsku. Celú cestu nadáva a hreší ako pohan. Rozpráva o stavbárskom remesle a o podmienkach v zahraničí a doma. Je príjemné opäť počuť slovenčinu aj so všetkými jej neduhmi.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?