Prebúdzam sa uprostred chladnej zimnej noci. Inštinktívne klopím zrak na budík ležiaci na malom nočnom stolíku. Prenikavé, červené svetlo digitálok ukazuje presne 03:00. Za normálnych okolností to znamená úľavu a ďalších pár hodín spánku, cítim však vnútorný nepokoj. Niečo nie je v poriadku a nie je to len stresom zo skúškového a skorého ranného vstávania.
Ležím na chrbte s rukami pri tele v dokonalej postmortálnej polohe. Divné. Vždy spím a aj sa budím výlučne na bruchu. Ipad pred spaním predpovedal dvojciferné nočné mrazy. V končekoch prstov na nohách cítim chlad. Zrejme som počas spánku odkopol z postele perinu. Nič zvláštne. V poslednom období mám pre pribúdajúci stres problém zaspať a často sa uprostred noci budím bez prikrývky v krkolomných polohách.
V dome je ticho. Počuť len šepot vetra fúkajúceho komínom. Prenikavý piskľavý tón spieva svoju nočnú rapsódiu. Strešné okno situované na juh vrhá do izby nepatrný lúč mesačného svetla. Inak je celá miestnosť zahalená rúškom čiernej tmy. Ospanlivo otáčam zrak z displeja hodín neúprosne prúdiaceho času. Na okraji mojej postele niekto stojí! Chcem vykríknuť, ale nemôžem vydať ani hlásku. Hlasivky sú ako z kameňa. Snažím sa rýchlym pohybom vymrštiť z postele. Rozospaté telo ma ale vôbec nepočúva. Cítim svoje telo. Predsa pociťujem chlad, no nemám nad ním žiadnu kontrolu. Som paralyzovaný. Ruky ležia voľne pohodené vedľa bezvládneho trupu. Nemôžem pohnúť ani len článkom malíčka. Zmocňuje sa ma neopísateľný strach.
Nakláňa sa ku mne neľudsky chudá tmavá silueta. ...čierny tieň. Je vzdialená na letmý pohyb rúk. Stačí vykopnúť nohou do vzduchu a vzoprieť sa paralýze. Nedokážem to… Telo vyhlásilo generálny štrajk. Oči si už trochu privykli na tmu, ale stále vidím len tmavé obrysy vychrtlého prízraku. Niet pochýb, skutočne tam je. Nejde o žiadnu iracionálnu nočnú hru tieňov, ktorá hrá krutú partiu s mojim vedomím. Postava je otočená priamo na mňa a aj keď jej nevidím do tváre, viem, že si navzájom hľadíme do očí. Zmocňuje sa ma čistá hrôza. Nikdy vo svojom živote som nebol tak vydesený a zároveň neschopný čokoľvek urobiť. Aj ten najstrašnejší horor je oproti tomu, čo prežívam, rozprávkou pre malé deti. Oblieva ma ľadový, lepkavý pot a na nehybnom tele mám husiu kožu. Prízrak tam stále je. Nehýbe sa, ale pozerá sa priamo na mňa. Cítim to. Každá sekunda trvá večnosť. Čas akoby úplne zastal. Iba vietor za oknom kvíli môj pomalý, desivý requiem.
Preberám sa v rovnakej polohe ako pred chvíľou. Celý spotený a vydesený na smrť. Neznáma entita je preč. Opäť sa môžem hýbať. Zapínam svetlo nočnej lampy. Skutočne som v miestnosti len ja a nikto iný. Túto noc už určite nezaspím. Sadám si za stôl a píšem tieto riadky. Práve som zažil na vlastnej koži spánkovú paralýzu.
